Mesto Žilina sa rozprestiera v údolí rieky Váh v Žilinskej kotline. Územie mesta bolo osídlené v staršej dobe kamennej (20 000 r. pred n.l.) ako aj v dobe bronzovej, železnej a rímskej. V 5. storočí sa tu natrvalo usadili Slovania. Prvá písomna zmienka o území mesta pochádza z roku 1208 v listine nitrianského župana Tomáša, kde sa mesto spomína ako Terra de Selinan. V roku 1297 sa v listinách objavuje názov Zilna.
12. júla 1321 udelil kráľ Karol I. Róbert z Anjou mestu Žilina výsady slobodného mesta a stala sa kráľovským mestom. Roku 1357 uhorský a poľský kráľ Ľudovít I. Veľký dal mestu právo výročného trhu (tzv. jarmok), ktoré bolo dôležitým podnetom k rozmachu remesiel, 
obchodu a prosperity obyvateľstva v meste. Ten istý panovník v máji roku 1381 vydal dôležitý dokument Privilegium pro Slavis, v ktorom zrovnoprávnil Slovákov žijúcich v Žiline s nemeckými kolonistami.
15.storočie sa nieslo v znamení hospodárskeho rozkvetu mesta, ale aj ťažkej sociálnej situácií a národných problémov. V tomto storočí stratila Žilina titul kráľovského mesta a poklesla na úroveň zemepánskeho mesta. Tieto historické udalosti ako aj mnohé ďalšie boli zaznamenané v Žilinskej knihe (1378–1561), ktorá je významným právnym a jazykovým dokumentom európskeho významu. Je písana v troch jazykoch, záznamy su v latinčine, nemčine i v slovenčine a nachádza sa v nej aj najstarší zápis v slovenskom jazyku z roku 1451.
16. a 17. storočie bolo pre mesto obdobie novej stabilizácie a hospodárskeho rozvoja, oživenie remeselnej výroby a obchodu. Koniec 17. storočia však pre Žilinu ako aj pre iné mesta na Slovensku znamenal koniec prosperity a ekonomický i socialný úpadok, ktorý trval do konca 19. storočia.
